V preklade: Prečo mydlo zreje? Čerstvé mydlo nie je hotové mydlo.

Pri výrobe za studena spojíme oleje a tuky s roztokom hydroxidu sodného. Začne prebiehať saponifikácia, teda chemická reakcia, pri ktorej vznikajú mydlové soli a glycerín. Mydlová hmota postupne hustne, naleje sa do formy a nechá stuhnúť.

Tým však proces nekončí. Saponifikácia je exotermická reakcia, takže pri nej vzniká teplo a mydlová hmota sa vo forme môže zahriať natoľko, že prejde takzvanou gélovou fázou. Dočasne zmäkne, stane sa priesvitnejšou a konzistenciou môže pripomínať gél. Najviac sa zvyčajne zahrieva stred bloku a teplo odtiaľ postupuje smerom k okrajom.

Gélová fáza nie je podmienkou vzniku cold process mydla, môže však ovplyvniť jeho výsledný vzhľad. Mydlá, ktoré ňou prejdú úplne, mávajú často sýtejšie farby. Ak sa naopak stred zahreje výraznejšie než okraje, môže vzniknúť čiastočný gél, ktorý sa po nakrájaní niekedy ukáže ako tmavšia plocha v strede kocky.

Aj preto pri výrobe záleží na receptúre, teplote surovín, veľkosti várky, forme aj podmienkach v miestnosti. To, že sme mydlovú hmotu naliali do formy a prestali ju miešať, ešte neznamená, že sa proces skončil.

Keď blok dostatočne stuhne, vyberieme ho z formy a ručne nakrájame. V tej chvíli už jednotlivé kusy vyzerajú ako mydlá, ktoré neskôr dostanete domov.

Len ešte nie sú pripravené ísť domov.

Prvé dni po výrobe ešte dobieha saponifikácia, jej podstatná časť však prebehne pomerne skoro. Mydlo preto nezreje niekoľko týždňov jednoducho preto, aby z neho „zmizol lúh“.

Saponifikácia a zrenie sú dve rozdielne veci. Ak vás zaujíma samotná reakcia olejov s hydroxidom, podrobnejšie sme ju rozobrali v článku V preklade: Saponifikácia – čo to je a akú zohráva úlohu pri vzniku mydla.

Počas následného zrenia sa deje predovšetkým niečo oveľa menej dramatické, ale pre výslednú kocku veľmi dôležité: z mydla postupne odchádza voda.

Vodu pri výrobe potrebujeme najmä na prípravu roztoku hydroxidu sodného a čerstvo nakrájané mydlo jej stále obsahuje pomerne veľa. Keď jednotlivé kusy uložíme na police s dostatočným prístupom vzduchu, voda sa postupne odparuje, mydlo stráca hmotnosť a tvrdne.

Keby sme jednu kocku počas zrenia pravidelne vážili, rozdiel by sme videli aj na váhe. Spočiatku hmotnosť klesá výraznejšie, neskôr sa jej úbytok spomaľuje.

A práve tu sa čakanie začne prejavovať aj pri umývadle. Čerstvé mydlo s vyšším obsahom vody je mäkšie, ľahšie sa rozmáča a pri používaní sa môže rýchlejšie míňať. Vyzretá kocka je tvrdšia, stabilnejšia a pri správnom skladovaní medzi jednotlivými použitiami vydrží dlhšie.

Takže nie, mydlo na polici len nečaká na krabičku. Stále sa z neho stáva lepšia verzia tej kocky, ktorú sme nakrájali.

So zrením sa často spája predstava, že mydlo musí niekoľko týždňov ležať preto, aby sa mu „vyrovnalo pH“ a prestalo byť zásadité. To nie je celkom presné.

Pravé mydlo je zo svojej chemickej podstaty zásadité a zrením sa z neho nestane produkt s neutrálnym pH. Počas prvých dní sa dokončuje saponifikácia a systém sa ustáľuje, ale hlavný význam ďalších týždňov zrenia spočíva najmä v postupnom úbytku vody a zmenách fyzikálnych a používateľských vlastností mydla.

Podobne je to s tvrdením, že zrenie automaticky urobí mydlo jemnejším. Výsledné vlastnosti kocky určuje predovšetkým receptúra – výber a pomer olejov, správne vypočítané množstvo hydroxidu, množstvo vody aj celý spôsob výroby. Zrenie umožní dobre navrhnutej receptúre dosiahnuť požadované vlastnosti, ale nevhodnú receptúru neopraví.

Keď sa na kocke celé týždne navonok nič dramatické nedeje, logicky vzniká otázka, podľa čoho vlastne vieme, že už môže z police do krabičky.

Nie je na to jeden zázračný test ani jedno číslo. Sleduje sa kombinácia priebehu výroby, času a vlastností konkrétnej várky.

Základom je správne zostavená receptúra a správny priebeh saponifikácie. Počas zrenia potom možno sledovať úbytok hmotnosti spôsobený odparovaním vody, tvrdosť kocky a jej správanie pri používaní. Čím dlhšie mydlo zreje, tým pomalšie sa jeho hmotnosť mení a jeho vlastnosti sa postupne stabilizujú.

Veľkú úlohu pritom zohráva skúsenosť s konkrétnou receptúrou. Ak rovnaké mydlo vyrábate opakovane, viete, ako sa správa po týždni, po mesiaci aj po dlhšom čase a dokážete rozpoznať, či sa nová várka vyvíja tak, ako má.

Zrenie teda nekontrolujeme pohľadom na dátum. Kontrolujeme mydlo.

Pretože neexistuje jeden univerzálny deň, ktorý by platil pre každé cold process mydlo. Rýchlosť straty vody závisí od receptúry, množstva použitej vody, veľkosti a tvaru kocky, ale aj od teploty, vlhkosti a cirkulácie vzduchu počas zrenia.

Niektoré receptúry potrebujú viac času než iné. Typickým príkladom sú mydlá s veľmi vysokým podielom olivového oleja, ktorým môže dlhšie zrenie výrazne prospieť z hľadiska tvrdosti a správania pri používaní.

V MuSK máme preto stanovené minimum 30 dní od výroby. Nie preto, že sa tridsiaty deň v mydle udeje niečo zázračné, ale preto, že je to naša minimálna výrobná hranica. Ak konkrétna receptúra alebo várka potrebuje viac času, zostáva na polici dlhšie.

A to je zároveň dôvod, prečo sa výroba musí plánovať niekoľko týždňov dopredu. Keď sa mydlo vypredá, ďalšiu várku môžeme vyrobiť hneď, ale nemôžeme ju hneď aj zabaliť a predať. Musí prejsť rovnakým procesom ako tá predchádzajúca.

Čas sa pri cold process mydle jednoducho nedá objednať expresne.

Keď teda čerstvo nakrájané mydlo položíme na policu, veľká časť výroby je už za nami. Oleje a hydroxid prešli saponifikáciou, mydlová hmota mohla vo forme prejsť gélovou fázou, blok stuhol a ručne sme ho nakrájali na jednotlivé kusy. Stále však zostáva voda, ktorá musí postupne odísť, a kocka potrebuje čas, aby stvrdla a získala vlastnosti, ktoré od hotového mydla očakávame.

Preto naše mydlá nechávame zrieť minimálne 30 dní a podľa konkrétnej receptúry aj dlhšie. Až potom dostanú obal a môžu ísť ďalej.

Na zrení pritom nie je nič magické. Je to len jedna z tých častí remesla, pri ktorých je najťažšie neurobiť nič navyše a nechať proces dokončiť svoju prácu.

Mydliť sa je ľudské. Nechať mydlo dozrieť je remeslo.